Aby sme správne pochopili, čím je Karate charakteristické, musíme si najprv predstaviť, že stojíme holými rukami proti po zuby ozbrojenému samurajovi, ktorý Vás chce zabiť. Keďže chcete túto situáciu prežiť a nemáte možnosť utiecť musíte spraviť niečo veľmi rýchle a účinné.
Pôvod Karate sa datuje ďaleko do minulosti, pred viac ako tisíc rokmi. Vtedy podľa legendy navštívil indický mních Daruma Taishi (Bodhidharma) kláštor Shaolin v Číne (provincia Henan), kde učil svojich žiakov metódam rozvoja vytrvalosti a fyzickej sily, ktoré boli nevyhnutné k tomu, aby mohli žiaci znášať kázeň, ktorá bola súčasťou ich náboženstva. Tu začal vyučovať Chan (Zen) budhizmus. Bodhidharma vytvoril pre mníchov program cvičenia založený na umení boja holými rukami, po čase sa pomenovalo ako Čuan-fa čo znamená čínsky box.
Spolu so šírením Zen budhizmu sa začalo šíriť aj toto bojové umenie po celej Číne. Svoju cestu si prostredníctvom vojenských vyslancov, obchodníkov, čínskych osadníkov a nadšencov boja holými rukami našlo aj na ostrove Okinawa.
Slovo Okinawa znamená “povraz na ostrove”, tento ostrov skutočne pripomína zauzlený povraz hodený do mora. Všetky pramene sa zhodujú, že kolískou Karate je súostrovie Ryu Kyu, kde najväčším ostrovom je práve Okinawa. Začiatkom 16. storočia prvý okinawský kráľ Sho Hashi zjednocuje rozhádané kráľovstvá a zakladá dynastiu okinawských kráľov. Vydáva zákaz nosenia zbraní pre obyčajných ľudí. Tento zákaz logicky podporil rozvoj a šírenie bojového umenia bez zbrane ktorý sa nazval “Tode”. Ténovalo sa v troch hlavných mestách- Shuri, Naha, Tomari. Výuka prebiehala tajne, pretože tomu kto bol pristihnutý pri praktizovaní Tode (neskôr Okinawa-te) hrozil trest smrti.
Od roku 1609 začína japonská okupácia Okinawy klanom Satsuma. Táto nadvláda trvala takmer tri storočia. Domorodým obyvateľom priniesla utrpenie, biedu, ponižovanie zo strany Japoncov, vysoké dane a pod. Satsuma tiež skonfiškoval zbrane, aby sa mu nemohli vzoprieť. Týkala sa to hlavne prostého ľudu a tak museli byť chytrí a vynaliezaví. Zistili, že sa môžu lepšie brániť, keď použijú rôzne poľnohospodárske náradie, s ktorým pracovali každý deň a postupne času ich adaptovali do systému To-de. Vtedajšie tréningy prebiehali len v noci a majstri mali len niekoľko málo žiakov.
Smer ďalšieho vývoja karate určujú na Okinawe majstri, ktorých mená sú už spojené s dnešným karate. Za všetkých spomenieme majstra Anko Itosu z mesta Shuri a majstra Kanryo Higaona z mesta Naha. Itosu bol učiteľom Gichina Funakoshiho, ktorý ako jeden z prvých preniesol karate do Japonska a je zakladateľom jedného z najrozšírenejších štýlov karate Shotokanu. Na druhej strane Higaona bol zas učiteľom Chojuna Miyagiho tvorcu štýlu Goju ryu a Kenwu Mabuniho, ktorý vytvoril štýl Shito ryu. Potom čo sa v roku 1879 vzdalo Japonsko feudálneho systému a Okinawa sa stala súčasťou Japonska, stratilo okinawské bojové umenie svoj charakter utajovanej sebaobrany.
Keď japonský lekári na Okinawe zistili, že niektorí žiaci stredných škôl, ktorí sa podrobili rutinným prehliadkam, ktorej účelom bolo zmapovať fyzickú pripravenosť chlapcov pre japonskú armádu, sú vo vynikajúcej telesnej kondícií a udávajú, že pod vedením rodičov cvičia “tode”, bolo karate zavedené ako telovýchovné cvičenie do školských osnov. Po zavedení do škôl sa z utajovaného bojového systému zameraného na zranenie či usmrtenie protivníka, stal druh gymnastického cvičenia rozvíjajúceho predovšetkým silu tela a techniky blokov, úderov a kopov. Trénovať sa začalo vo veľkých skupinách pod vedením jedného či dvoch trénerov, ktorí predcvičovali jednotlivé techniky. Začala sa pomaly tvoriť tréningová metodikám pribúdalo kníh popisujúce techniky, no stále chýbalo spoločné pomenovanie systému
Práve z tohto dôvodu sa 25. októbra 1936 stretli v meste Naha najvýznamnejší majtri, aby sa dohodli na spoločnom rozvoji tohto bojového systému. Tu sa majstri Chomo Hanashiro, Chotoku Kyan, Choki Motobu, Chojun Miyagi, Juhatsu Kyoda, Choshin Chibana, Shinpan Shiroma, Chotei Oroku a Genwa Nakasone spoločne dohodli, že budú používať názov Karate-Do zapísaného so znamkmi prázdne ruky (空 – kara – prázdne ; 手 – te – ruky).
Jednotliví majstri začali pomenovávať svoje školy ako aj opúšťať Okinawu, aby šírili Karate v Japonsku. Postupom času sa dostalo Karate do celého sveta a popri pôvodnom okinawskom karate sa vyvinula športová disciplína a to súťažne orientované Karate.
